Dnes zabili nášho kamaráta policajta
Drahá Wahlgrenis,
trasú sa mi ruky a hlas, práve mi volal manžel, že na policajnej akcii
zabili dnes nášho kamaráta policajta...
Priamo do hlavy...
A ja som si dnes obliekla čierne oblečenie, akoby som niečo tušila...
Zase tie moje predtuchy, zase tá intuícia.
Stále si viac a viac uvedomujem aký je život krechký, dnes tu sme a zajtra nie.
Snáď mi toto všetko pomôže viac sa zmieriť s tým čo ma
postretlo -
Tak si hovorím, som rada, že žijem.
Žijem a som tu..
chcem to vykričať do celého sveta.
Trávime hodiny, dni naháňaním sa za niečím čo na konci nášho života už nebude mať zmysel.
Predstavujem si človeka, ktorý stojí a konci života.
Rekapituluje, spomína, hodnotí...
Stál môj život za to?
Koho som urobil štastným,
koho neštastným,
pomohol som niekomu,
ublížil,
ospravedlnil som sa, keď som sa mal,
ubližoval som vedome, alebo nevedome,
poradil som,
podržal ľudí, keď im bolo ťažko,
a čo som za to očakával?
Ako si ma budú ľudia pamätať?
Zbúrajte domy, spáľte všetky peniaze, zničte autá i šaty!!!
No spomienka na mňa ostane navždy.
.... je to také náhle, nečakané.
Včera večer bol u nás, rozprával sa s manželom...
Život je krehký...
Viem, že je to tak ako ste písali - i smrť príde v správny čas.
Zostala po ňom manželka a dve malé deti.
Ďakujme Bohu za každučký jediný deň.
Iskra 04.08.2008
Více o případu se dočtete
zde .
Dobrý deň drahá Wahlgrenis,
ak by ste si našli kúsiček času, chcela by som sa Vás ešte opýtať už dlhšiu dobu,
asi tak od kedy sme spolu komunikovali, necítim pri sebe dušicku môjho babatka.
Čo myslíte, odišla za svetielkom?
Odišla tam kde nie je čas ani smútok ani slzy?
Pani Wahlgrenis,
zmenila som veľa vecí, zmenila som svoj pohľad na celú situáciu,
vnútorne som myslím dozrela a začala som riešiť aj svoje fyzické telo a teda zdravotnú stránku.
Psychickú bohužial nejde tak rýchlo dať dokopy v slede udalostí, ktoré sa udiali.
Snažím sa už veľmi neplakať, aj keď je to veľmi ťažké
nakoľko posledný rok bol pre mňa a našu rodinu priam hrozný.
Nejedalo sa len o záležitosti okolo mojich tehotenstiev,
ale aj náhla smrť otcovho brata (z ničoho nič mu praskla aorta, inak bol zdravý),
tragická smrť kamaráta policajta, starká, ktorá bola 24 h. nezvestná ...)
Neplačem aj preto, lebo sa mi okrem boľavého srdiečka z toho začali zdravotné problémy vo forme bolestí hrdla
a neustálych hlienov v krku.
Viem, že musím vstať a ísť ďaľej a neobzerať sa za tým, čo bolo,
žiť život každým dňom, nevracať sa k tomu, aj keď je to veľmi ťažké.
Je ťažké príjímať ťažké životné situácie, keď sa na nás valia tak rýchlo za sebou,
a za posledný rok sme si všetci (celá rodina) zažili toľko neopísateľnej bolesti...
Trúfam si povedať, že slabšie povahy by už boli minimálne na antidepresívach alebo na psychiatrii.
Hovorím to aj preto lebo mám sestru lekárku, a toto tvrdenie my potvrdila.
Pani Wahlgrenis,
niekedy sa pýtam kedy to všetko skončí, a prečo to zažívame?
Čo sme komu urobili, alebo neurobili.
Dávam si tie otázky.
Komu som pomohla, komu nie?
Komu som ublížila?
Či nás niekto neuriekol, nepraje nám alebo čo sa deje?
Alebo je o tom všetkom život?
Niekedy sa bojím smrti, pani Wahlgrenis,
tak veľmi, strašne moc a niekedy sa teším, lebo ak niečo za tým svietielkom je, verím, že je tam krááááááááááásne.
A verím, že moje babatko príde z toho svetielka za mnou, drahá Wahlgrenis.
Ďakujem Vám za všetko.
Za slová, ktorá pohladia i poučia.
Za slová, ktoré chápu, napovedia ale neprezradia.
Viem že na niektoré veci mám prísť sama.
Iskra 11.08.2008
Iskra 04.08.2008
© Wahlgrenis
04.08.2008
