Začal rok zázraků
Milovaná dušička,
píšem preto, lebo ma k týmto písmenkám vedie ten najmocnejší nástroj, ktorý vlastním, a tým je srdce.
Píšem opať malú spoveď, ktorú tak rada budem sdielať práve s Tebou.
Už dávnejšie sa píše rok 2009, som tak vďačná za tento rok...
od prvého dňa sa dejú "zázraky", nachádzam stratenú seba samú. :)
Minulý rok som stratila ružové okuliare.
Veľmi som sa hnevala a smútila za nimi, veď s nimi bol ten svet tak krásny..
Ďakujem za tú možnosť ich odložiť do spomienok.
Pozorovala som dnes za oknom snehové vločky.
Bola som vačšinu dňa v práci, ale pre mňa to bol deň voľna.
Ten pohľad na tancujúce biele chumáčiky, na zimné poupátka, zimné kvety,
ktoré sype sama matka príroda, bol očarujúci, inšpirujúci... hlboký.
Pozorovala som vietor, ako sa s nimi hrá...
V duchu mi hrala hudba podobná tej, čo je v odkaze.. a na tvári isto hral úsmev.
Toľká krása v jednom pohľade.
To ticho vo mne prebudilo paradoxne krásnu hudbu..
Cítila som sa konečne v okamihu práve teraz.. tu ...
Pochopila som, že svetom "hýbe" sila, ktorá všetko presahuje.
Ani nemá význam sa do nej vciťovať, či ju chápať.
Lež žiť s ňou v súlade a načúvať jej jemným vibráciám, aké prosté a aké ťažké.
Teraz keď to píšem, mám neuveriteľnú vnútornú radosť,
takú, že by som na celý svet nechala pršať kapičky šťastia, lásky a radosti.
Aby sme sa všetci pochytali za ruky a pochopili to tajomstvo.. ktoré je nám dané darom.
Že stačí tak málo a smútok vyprchá, stačí tak málo a sebectvo už bude minulosťou...
Všetok hluk z okolia v tom okamihu stíchol, nepočula som dohady kolegov, necítila starosti všedných dní...
vnímala som len tie chumáčiky a tú vnútornú symfóniu...
Obloha bola fialová a vločky strieborné...
Milovaný priateľ, asi ani slová nenazdieľajú tie pocity, čo prúdia v srdiečku a ostávajú okolo ako hodváb dúhy...
všímajme si viac očí tých druhých, pozerajme sa im do nich...
tie iskričky tam každý má...
viac sa objímajme, je to prírodný antistresor a nech ťa sprevádza na Tvojej ceste k samému sebe láska a radosť...
Krásny deň
praje Semanhiell 12.02.2009
Dobrý večer milá Wahl,
já nepíšu moc často,
ale chtěla jsem poslat malé povídání, které mě dnes zasáhlo od téměř neznámeho člověka.
Je to něco na co myslím už dlouho....
Některá slova jsou, jako když mluví má ústa... a mluví je už dlouho.
Jen jsem chtěla poslat pár slůvek a taky poděkovat, že jsi se nám neztratila...
Jeden nebo dva dny nešlo přihlásit na tvé stránky.
Musím se smát, ale vybavil se mi obrázek od babičky...
Byla na něm lávka přes divoký potok a tam anděl s dlouhými plavými vlasy převáděl dvě malé děti.
Nevím, proč to byl ten obrázek... ale pociťovala jsem vedle něj bezpečí...
a tak ty jsi pro nás taky takový anděl... co podává ruku a provází nás divokým životem:-)))
Přeju a modlím se za to...abys tu s námi byla dál.
Krásné sny přeje
Medu 13.02.2009
Semanhiell 12.02.2009
© Wahlgrenis
12.02.2009
