Potkám vysněnou lásku?
Otázka: Ahoj Wahlgrenis.
Tvoje stránky mi dávajú mnoho síl keď si ich čítam a to si ich čítam každý deň dvakrát, či tam náhodou niečo nepribudlo.
Veľmi Ti chcem napísať už dlhší čas no vnútorný hlas ma stále od tohoto kroku odhovára,
ale ja som sa rozhodla ho nepočúvnuť pretože je veľa vecí ktoré chcem povedať niekomu takému ako si ty.
Rozhodla som sa tak 9 dní po mojej autonehode, ktorú som nezavinila, ale cítim to tak, že osud mi chce niečo povedať,
zastaviť alebo nasmerovať iným smerom no ja akosi nedokážem prísť na to ktorým.
Ale tuším to.
PoviemTi všetko čo dokážem lebo je veľa toho čo sa mi stalo no aj keď budem maximálne stručná bude to dlhý list,
no napriek tomu Ťa prosím aby si ho prečítala do konca.
Autonehoda, ktorá sa mi stala sa stala veľmi divne, ani policajt nechcel veriť, že to môže takto skončiť,
a čo je zvláštne, ja mám rozbitý celý predok a pani ktorá, to zavinila, len trochu posunutý zadný nárazník.
Zmeniť mám asi to, že som niekoľkokrát denne sadla večer za volant aj, keď som si bola vedomá,
že mám v krvy určité množstvo alkoholu.
Varovaní od môjho anjela strážneho bolo viac napr. že som dostala šmyky, pri ktorých sa nič nestalo, no veľa nechýbalo.
No keď sa mi stala táto nehoda nemala som alkohol v krvi.
Šéf ma zdržal v robote dlhšie jako v ten deň chodím (vozím syna na fotbal).
A tak sa mi to cestou po syna prihodilo.
Alkohol pijem, pretože mi moje manželstvo dalo veľmi zabrať.
Manžel si nechcel priznať chybu nech sa dialo čokoľvek.
Ja už som nevidela a ani nevidím riešenie, ani iný únik z toho všetkého
a uvedomovanie si skutočnosti, ktorá tu je, ma ničilo a stále ničí.
A tak som začala piť a pijem stále, pretože mi je lepšie aspoň chviľu.
Viem, že sa ničím, len neviem, čo ľudí na tom živote teší.
Myslím, že som ešte nezažila ten skutočný radostný pocit z toho, že môžem žiť.
Kľudne zomrem aj zajtra a nebude mi to ani trochu ľúto.
Už nevládzem a cítim sa unavená životom.
Toto zúfalstvo ma sprevádza od detstva no v 30-ke ma dorazilo a skončila som na psychitrií,
kam chodím už 1 a pol roka.
Pijem len doma, nikde inde mi alkohol nechýba.
No doma ho vypijem 1 l a niekedy aj 1 1/2 l vína denne.
Nechcem vnímať, že s ním (manžel) musím žiť v jednej domácnosti.
Je to pokrytec a mamičkyn maznáčik.
Moja vina, že so sa za neho vydala.
Nikdy som ho neľúbila a myslím, že ani on mňa.
Ja som sa o neho starala jako otrok a jemu to vyhovovalo.
Mne nie a tak som chcela vycúvať.
Ale on ma nenechal odísť, prosil, sľuboval atď.
Moji rodičia sa ma chceli zbaviť a tak ma začali nútiť do svadby s ním.
Podľa rozprávania mojej mami ma nikdy nechceli a predsa si ma nechali
a ja som im málo za to vďačná a môj ortec sa vraj na mňa ani nepozrel, no neskôr tvrdil,
že som jeho najmilšie dieťa a tvrdí to dodnes.
Veľa krát mi tieto jeho slová pôsobily jako balzam na dušu a veľmi na ňom ešte aj dnes visím
a snažím sa mu pomôcť lebo je už na dôchodku a moja mama na neho z vysoka kašle
aj keď sú v jednej domácnosti úplne sami.
Žiadne dieťa nechce s nimi ostať kôli nej.
Mama mi tú pesničku pripomínala vždy, keď som odmietla urobiť hoci čo,
čo mi prikázala a ona len prikazovala iný spôsob komunikácie nepoznala,
neviem jako teraz, ale vyhýbam sa jej, jako sa len dá, no ona je dotieravec dotieravý
a ja podľa nej najhubatejšie decko aké mala a to som 4 z 5 detí.
Môj manžel im pripadal jako slušný člověk.
No to bola len maska, pretvárka.
Je to lajdák, lenivec a pokrytec presvedčený, že keď si problém nepripustí, tak žiaden nie je,
lenže je a stále pribúdajú ďaľšie a tak som sa ich snažila riešiť sama a tak som aj dopadla.
No nechodil za kamarátmi, nepil a myslím, že by ma nikdy nezbil.
Bitky som si užila u nás doma až až.
Dohnalo ma to až k samovražde s liekmi, keď som mala 16 rokov, nie však z trucu,
ale zo strachu čo sa zase bude diať, až som si niekoľko dní vravela,
že niet inej cesty pretože každého koho som prosila o pomoc si myslel,
že zveličujem a môj brat vedel, že mi nikto neuverí a mlátil ma hlava nehla každý deň ďalej
a moje modriny nikoho netrápily ani na pohotovosti sa nestarali, prečo som to urobila,
ešte mi vynadali, že som puberťáčka bláznivá a poslali ma domov,
pretože som všetky lieky vyvrátila skôr, než som došla na pohotovosť.
To stál při mne určite anjel strážny, on tu vlastne stále je.
Brat pokračoval, no to sa už mama začala báť, lebo ja som už nemienila ticho trpieť
a ona to vytušila, a tak mu raz pohrozila, že ak neprestane, zavolá poliácajtov,
a tak bol niekoľko rokov pokoj začalo to až keď sa brat oženil no to je vedľajšie.
Ja som si bola vedomá, že aj tak už nikdy nebudem schopná sa viac do niekoho zaľúbiť
a tak som zo svadbou súhlasila.
Bola som apatická aj viem dnes prečo.
Vraj je november jeden z najdepresívnejších mesiacov a ja mám naozaj zimné masiace veľmi kritické,
no a brali sme sa v novembri.
A depresie ma sprevádzajú celý život.
Ale jedného človeka mám z hĺbky duše rada od prvého momentu, jako som ho stretla.
Cítila som v jeho prítomnosti a v jeho očiach to isté.
My sme sa rozprávali očami, akoby sme boli starí známi z mynulých životov.
Keď som s ním tancovala na druhom stretnutí, ťahala ma nevýslovná sila k nemu,
no bontón niečo také nedovoľuje a tak som sa bránila.
Tá sila vychádzala z oblasti srdca a veľmi sa k nemu ťahala, až ma zlomila
a ja som sa k nemu pritúlila a vtedy ten ťah v srdci prestal,
neviem to lepšie opísať len tak že ma neťahalo to čosi za ruku ale za srdce.
Chodili sme spolu od prvého momentu hneď ma chytil za ruku a keď som sa ho pustila,
začalo mi byť ťažko, akoby to tak nemalo byť a on to tiež tak cítil oči to všetko vysvetlili
nebolo traba slov a tie pohlady boli dlhé a pritom zrozumiteľné.
Často premýšľam či sme sa ozaj v minulých životoch stretli.
Očividne sme jeden druhého veľmi priťahovali.
Problém nastal, keď chcel intímne zblíženie a ja som na to proste nebola zrelá
no on veľmi naliehal a tak som to ukončila.
Proste to z mojej strany nešlo no neprejde deň aby som si na neho nespomenuka
lebo som ho ľúbila a aj ľúbim jako nikoho iného.
Bolesť z toho rozchodu bola neznesiteľná a viem, že aj pre neho.
Stále chodil ale nevravel že sa chce vrátiť pretože som sa už bála zostať s ním o samote
a tak nikdy nedostal príležitosť.
Jeho kamarátka ktorá ho dobré pozná a mňa tiež mi až po rokoch povedala
že on sa v tedy oženil z trucu aby na mňa zabudol.
Je to smutné lebo ja som 4 mesiace po našom rozchode začala chodiť s mojím terajším manželom tiež
iba preto aby som na neho zabudla.
Môj manžel mi dal ešte 6 mesiacov čas aj na intímne zblíženie bol len rád že je so mnou.
No nie kôli mne ale kôli chalanom aby vyzeral lepšie a mne to už bolo fuk mala som aj iné starosti hlavne existenčné.
Rodičia mi odmietli financovať VŠ a tak som chodila aj do práce aj do školy aj na brigády
a riešenie týchto otázok som odkladala.
Moja vina že som dnes tam kde som.
JEHO som už nevidela 12 rokov a tak neviem jako sa mu vodí.
No neprejde deň aby so na neho nemyslela aspoň při tých spomienkach som na chvíľu šťastná.
Niekedy si vravím, že mi počaroval alebo čo.
Nikto iný z mojich bývalých lások mi viasc na myseľ nepríde len keď si čítam svoj denník.
Veľmi chcem aby sa naše cesty v tomto živote ešte spojili.
Hlavne keď som ho videla necelý rok po jeho svadbe aj z jeho manželkou.
Bol smutný a pozrel na mňa veľmi smutnými očami a ťažko veľmi ťažko si vzdychol
a tak so sa aspoň na neho usmiala najkraajšie jako sa len dalo.
Ten úsmev patril len jemu a samozrejme sme si pozreli dlho do očí a bolo nám obo akosi ľahšie.
Aj mne aj jemu.
Budem veľmi šťastná ak sa v trojklanoch pozrieš, či ON a ja ešte pôjdeme v tomto živote spoločnou cestou.
Ak ti vinde že nie povedz mi aj to aspoň sa pokúsim nesnívať viac o tom.
No niektoré sny o ňom sú z budúcnosti a sú veľmi živé a prichádzajú v noci sami no tak neviem.
Mám za sebou ťažké roky manželstva, manželovi dlhy, problémi z mafiou, vykradnutý byt,
autonehody aj niekoľkokrát straty môjho zamestnania….
Dnes mám tú najlepšiu prácu akú som si len mohla priať.
No môj manžel ani jeden z tých problémov nechcel riešiť a ani byť ústretový při hľadaní riešenia.
Totálne moje nervové zrútenie neprípuštal všetko bral jako moju pretvárku zúril,
že ja si vegetujem v posteli a či on bude v šetko robiť.
Pravda je taká že už som nevládala vstať od vyčerpania, nevedela som sa už postarať o nikoho
ledva o seba ale on bol nekompromisný psychiatrovi povedal že či ma má nútiť umyť tie okná alebo čo.
Po 1 1/2 roku kedy som sa ešte niekoľko krát zrútila
pretože akonáhle nastalo zlepšenie môj manžel chcel rýchlo všetko vrátiť do starých koľají
a tak sme sa aj hádali až som sa zrútila keď narobil ďaľšie dlhy.
Dnes som predsa len na tom lepšie len ten môj alkohol.
Manžel sa zrazu snaží aj o rodinu sa stará a vraj si neodpustí kam ma to až DOHNAL.
Najviac ho vraj trápi ten môj alkohol.
Dokážu prosím ťa tvoje trojklany určiť či sa viliečim úplne z ťažkej depresie a alkoholizmu.
Mimochodom psychiater o alkohole nevie a sám na to neprišiel.
A veľmi ťa prosím skús zisťiť jako sa bude moje manželstvo vivýjať.
Pravdou je že jeho ukončenie by bolo pre mňa vykúpením pretože nemám kam odísť a on to vie.
Teraz sa veľmi snaží no neznesiem žiadny jeho doryk
a keď ma chce z ničoho nič pohladiť podvedome uhnem,
neviem či ho to trápi alebo sa zase pretvaruje no mám problém mu dôverovať.
Začal úplne odznova z novými obrúčkami (tie staré nám při vykradnutí domu ukradli.)
Niečo sa vo mne zlomilo a ja neviem čo.
Nevie jako sa zachovať a zariadiť do budúcna, ktorým smerom sa mám vydať.
Mám 31 rokov a tak by som to chcela vedieť.
Chcem vedieť čo ma ešte čaká nech je to čokoľvek hlavne nech to už nie je nečekaný šok.
Ďakujem ti že si si to prečítala.
Veľmi rada by som ti napísala niečo povzbudzujúce
no všetko by z mojej strany vyznelo jako otrepaná fráza.
No jedno je fakt je super že si dávaš tú námahu s týmito stránkami veľmi rada ich čítam.
Sú moje najobľúbenejšie fakt.
Ahoj a veľa trpezlivosti a pohody želá
Eva 1.2.2005
P.S. Ja viem že si splácam karmu aj aké mám životné číslo, veštím z taroru aj z cigánskych kariet
no to či mi osud vráti JEHO jako aj to ostatné chcem vedieť od teba lebo už dlhú dobu sa neviem na nič sústrediť.
Viem že to súvisí s mojou psychikou.
Odpověď: Mila Evo,
Tvůj dopis je hodně obsažný, sdělila jsi všechno, co jsi měla na srdci.
Velice si Tvé důvěry vážím.
Můj osobní názor na uzavírání manželství bez láska?
Nikdy se to nemá dělat.
Člověk se nemůže zamilovat až zítra...
Milovat se musí teď, v tuto chvíli, pokud se pro takový krok rozhoduješ.
A největší problém je, pokud máš v srdci někoho jiného.
Vdávat se jen proto, abys na svoji lásku zapomněla nebo to brala jako náplast na bolístku, to ne.
Nikdy to tak nefunguje.
Pokud je Tvé srdce zaangažováno někde jinde, láska pro manžela se z ničeho nezrodí.
Prostě ani nemůže.
Vývoj tímto směrem očekávat nelze.
Těžko můžeš věřit, že se stav ještě nějak změní, spíš se snažíš přežít.
Ale je tohle ten správný život?
Na Tvoji otázku, jestli se ještě někdy setkáš se svou vysněnou láskou, se podívám do trojklanů a pláství.
V plástvích je toto:
Muž, kterého nosíš v srdci, se během těch let přerodil do ideálního obrazu.
Je v něm veškerá Tvá láska, žádná nenávist.
Ovšem čas Vás už minul.
Potkali jste se proto, abys Ty něco zásadního pochopila.
Možná právě ten smysl lásky, jako že vůbec existuje...
Díky tomu se díváš na svět jaksi přes růžové brýle, idealizuješ si svůj svět.
I když se čas od času setkáváš s krutou realitou, věříš, že by to ještě mohlo být jinak.
Vypadá to, jako by ses rozhodla vzít svůj život do svých rukou.
Nebudeš dál setrvávat ve svazku, který nebyl vytvořen z lásky.
Je to prakticky už neživá fosilie.
Alkohol není východiskem. Řešení je v Tobě.
Vydáš se na samostatnou cestu životem, povede Tě umění, které tolik miluješ.
Najdeš nový smysl, pro je dobré žít.
Obklopíš se lidmi, kteří Tě budou zajímat a které budeš zajímat Ty.
Pak teprve můžeš být šťastná.
Trojklany jsou na tom podobně.
Ty jsi prakticky v současné době už ve stavu nemoci, z které nevidíš východisko.
Přemýšlíš ale o tom, hledáš naději.
V tuto chvíli ale nevidíš žádnou perspektivu, žádné řešení, i když štěstí si volně proplouvá kolem Tebe.
Začneš si sama plnit své přání ve chvíli, až se rozhodneš udělat změnu v životě.
Není možné takto pokračovat dál.
Skončí Ti pak mrzutosti a začneš nacházet nové krásy života.
Čeká Tě obrovská změna, opustíš dům, kde nyní žiješ s manželem.
Ale tím si otevřeš dveře do nového světa, kde na Tebe čeká nová láska.
Bude to těžké, ale zvládneš to.
Určitě.
© Wahlgrenis
03.02.2005
