Teraz cakame spolocne s manzelom na nase dieta MIŠKO
Dobry den Wahlgrenis,
poprosila by som Vas, keby ste si precitali moj pribeh a budem rada, ked mi pomozete Vasou radou :-)
Moj pribeh o detoch a vztahu k nim zacal uz davno.
Este ako 16rocna som sa tesila, ze ked si raz s manzelom zalozime rodinu, tak nech je velka - taka, kde je kopec deti, dzavot, pohoda a laska...
Partnerov, ktorych som mala, sa mi vsak ako partneri pre spolocny zivot nejavili.
Tak prislo aj obdobie a nebolo kratke, kedy som akosi v stastnu, veselu a spokojnu rodinku prestala dufat.
Bolo tam aj nieco v tom zmysle, ze asi netreba mat velke naroky a uspokojit sa s tym, co prichadza.
Akosi som vsak stale verila, ze najdem tu svoju druhu polovicku, suhru v partnerstve.
A som velmi rada, ze sa mi to podarilo.
S manzelom sa pozname uz skoro 7 rokov a je nam spolu velmi fajn.
V zivote som si, myslim, na viacero “veci” pockala a som rada, ze som bola trpezliva aj pri hladani manzela.
Teraz cakame spolocne s manzelom na nase dieta - deticky.
Niekedy ma vsak toto cakanie prichut smutku a velkeho mnozstva otazok.
Preto by som Vas chcela tymto poprosit o radu, pomoc, nasmerovanie, pripadne zodpovedanie niektorych otazok...
Je to uz skoro 4 roky, co som prvykrat potratila, bolo to v 12. tyzdni tehotenstva.
Potom som otehotnela v kratkych intervaloch este 2 krat, ale bolo to velmi kratke tehotenstvo.
Vytvoril sa iba plodovy vak.
Gynekolog, ku ktoremu chodim, mi povedal (vzhladom na vysledky, ktore mame), ze nechape vobec, ako som mohla v tak kratkej dobe po sebe, a tak rychlo otehotniet.
Vraj keby sa o tom docital v nejakej lekarskej prirucke, neuveril by tomu...
Podla neho ma tehotenstvo stale nejako obchadza, ale bez realneho vysledku.
Tak nejako som to citila aj ja...
Pri poslednom tehotenstve som mala zvlastny sen: bola som v porodnici a lekari mi dali do ruky velmi malinke dieta (malo asi 2 cm) a ja som sa na nich s obavou pozrela, s tym, ze ved taketo malinke dieta mi nemozu dat, ved dieta este musi dorast... a vlastne potom asi za 2 tyzdne som sa dozvedela, ze som bola tehotna.
Podobne sny som mala aj davnejsie.
Vtedy som v sne bola uz vo vyssom stadiu tehotenstva, len brusko som mala akesi male a nevedela som, co sa deje, bala som sa o dietatko.
Neviem, preco sa mi tieto sny snivali, boli aj take, ked som v naruci drzala dieta, bolo este male, ale bolo velmi sikovne, vesele a usmievalo sa na mna...
Vzhladom na to, co sa odohralo, mala som pocit, ze dietatko naozaj okolo nas niekde je a akosi nevie k nam prist.
Clovek hlada suvislosti niekedy mozno aj s tym, s cim to nesuvisi a prichadza na vysvetlenia, ktore nemusia byt asi vzdy tie spravne...
Lekari nam odporucali podla vysledkov umele oplodnenie.
Podla rad lekarov sme s manzelom pristupili k umelemu oplodneniu.
Podstupila som 2 x hormonalnu pripravu na umele oplodnenie.
Nebolo uspesne ani jedno z tychto umelych oplodneni.
Subezne s tymito vsetkymi procedurami sme s manzelom riesili otazku adopcie dietata.
Momentalne sme uz skoro na konci s pripravami a v auguste by sme mali byt zapisani do zoznamu cakatelov na adopciu.
Na dietatko sa s manzelom velmi tesime a v srdci citime, ze je to spravna cesta.
Len... nejako je potrebne ukoncit tu cestu, ktoru sme zacali ohladom umeleho oplodnenia.
Mali by sme mat s lekarmi este jedno stretnutie, na ktorom by sa cely proces umeleho oplodnenia zosumarizoval.
S manzelom sme sa uz o tom spolocne rozpravali a co je zaujimave, nezavisle od seba sme presne v ten isty den uvazovali o tom ako dalej, co sa tyka umeleho oplodnenia...
Obidvaja sme mali rovnake myslienky:
Podla nas, nase snazenie sa prirodzenou cestou o otehotnenie bolo uspesnejsie (aj ked som este neporodila) ako procesy umeleho oplodnenia.
Povedali sme si, ze sa budeme snazit o otehotnenie prirodzenou cestou, mozno je to risk s casom, lebo mam 38 rokov, ale riskneme to.
Chceli by sme sice viac deti, budeme vsak stastni, ked sa nam podari adopcia a keby naozaj zostalo pri tom, ze budeme mat jedno dieta, budeme stastni a vdacni za toto dietatko.
Napisala som Vam toho asi dost, ale niekedy mam v hlave vela myslienok a najst to spravne smerovanie nie je jednoduche.
Mozno sa pytate, preco sa chceme stretnut este s lekarmi, ked sme si vybrali cestu.
Je to asi preto, ze naozaj chceme tuto jednu kapitolu oficialne uzavriet, nenechat to len tak rozplynut do prazdna.
Lebo aj lekari sa nam snazili pomoct, ako vedeli, tak aj pre nich, aby to bolo ukoncene.
Chcela by som Vas poprosit o radu, ci je nieco, co treba v mojom spravani alebo smerovani odstaranit, alebo zmenit?
O pomoc v nasej ceste za detickami.
Dakujem Vam velmi pekne
Ina 24.07.2010
Milá Ina,
dostali jste se do poměrně komplikované situace. Zajímavé na Vás dvou je to, že kolem Vás je opravdu spousta lásky, sem by se miminko těšilo, ale jste oba v jakémsi podivném neprostupném krunýři, proto není možné, aby se k Vám dušička mimika dostala. Máte vytvořen zvláštní mikrosvět, na mě to působí velice sterilně, asi jako naprosto čisté prostředí v inkubátoru, kam se nedostane žádná cizorodá látka.
Nejeví se mi ale, že byste nemohla otěhotnět, pokud svůj život naladíte na jinou energetickou vlnu. Přirozenou cestou jste už otěhotněla, tady překážky nejsou. Chystá se k Vám holčička, dokonce už moc chce, ale přes bariéru, která kolem Vás je, to zatím nejde.
Kdybychom se na toto téma bavili, jistě bychom museli nejdříve zjistit, jak bydlíte, a hned na druhém místě by bylo zajímavé podívat se na Vaše profese. Odtud k Vám přicházejí otazníky, tady bude něco, co miminku vadí...
© Wahlgrenis
24.07.2010
Dobrý deň Wahlgrenis,
ďakujem Vám za odpoveď. Včera, pred tým ako som išla spať, som pozrela na mail a čakala ma tam Vaša odpoveď.
Veľmi rada by som s Vami to, čo ste mi napísali, rozobrala. Neviem, aký postup bežne volíte pri ďalšej komunikácii s ľuďmi, ktorí Vás oslovia. Poprosím Vás, keby ste mi navrhli ďalší spôsob komunikácie.
Uvažujem nad tým, čo ste mi napísali... Skúsim to rozobrať tak, ako mi prišli myšlienky, a čo si myslím, že by s tým všetkým súviselo, alebo možno len tak pre vysvetlenie. Odpovede pre vysvetlenie som vpisovala priamo do Vášho textu, zdá sa mi to tak prehľadne :-).....
Milá Ingrid,
dostali jste se do poměrně komplikované situace. Zajímavé na Vás dvou je to, že kolem Vás je opravdu spousta lásky, sem by se miminko těšilo, ale jste oba v jakémsi podivném neprostupném krunýři, proto není možné, aby se k Vám dušička mimika dostala. Máte vytvořen zvláštní mikrosvět, na mě to působí velice sterilně, asi jako naprosto čisté prostředí v inkubátoru, kam se nedostane žádná cizorodá látka. ODPOVEĎ: Možno nevedome sme si niečo takéto vytvorili, ale naozaj o ničom takom nevieme a ani sme netušili. Máme okolo seba kopec ľudí, ktorých máme radi, navštevujeme sa. Obidvaja sme dosť otvorení ľudia, nebránime sa zmenám, sme spontánni. Je pravda, že sme si s manželom dosť blízky a radi trávime čas aj len sami dvaja. Je nám spolu dobre, ale čas, ktorí trávime len spolu, jeho súčasťou sú aj naše rozhovory o tom, ako sa tešíme na to, až raz budeme mať dieťa. Sú to príjemné rozhovory... Tu naozaj neviem, ako tento mikrosvet, túro bariéru otvoriť
Nejeví se mi ale, že byste nemohla otěhotnět, pokud svůj život naladíte na jinou energetickou vlnu. Přirozenou cestou jste už otěhotněla, tady překážky nejsou. Chystá se k Vám holčička, dokonce už moc chce, ale přes bariéru, která kolem Vás je, to zatím nejde. ODPOVEĎ: To naladenie sa na inú energetickú vlnu som akosi cítila, že je potrebné. Zaujímavé je, že v poslednej dobe cca ½ roka mi stále v mysli behá myšlienka, že budeme mať dievčatko, dokonca sa mi aj o dievčatku snívalo, jasne som ho videla. Malo už asi 1 a ½ roka. Myslela som si však, že to súvisí s adopciou. Proste to dievčatko ako keby tu už bolo, cítim ho. Je to silný pocit a dievčatko v tom mojom sne malo už aj meno Paulínka. Hľadala som charakteristiku mena Pavlínka vo Vašom popise mien, zatiaľ tam nie je uvedené. Bola som zvedavá, čo meno Paulínka znamená, myslela som, že mi trošku priblíži dieťatko, ktoré si myslím, že je v našej blízkosti. Veľmi rada by som zistila s Vašou pomocou aká je to bariéra, ktorá bráni dieťatku, aby prišlo k nám...
Kdybychom se na toto téma bavili, jistě bychom museli nejdříve zjistit, jak bydlíte, a hned na druhém místě by bylo zajímavé podívat se na Vaše profese. Odtud k Vám přicházejí otazníky, tady bude něco, co miminku vadí... ODPOVEĎ: Bývame v 2-izbovom byte, v príjemnom tichom prostredí, ktoré je ako stvorené pre deti. Deti tu majú hotový raj, môžu voľne behať, majú tu preliezky... Byt si myslím, že máme útulný. S manželom sa v ňou cítime fajn, je to taká naša oáza. Už sme si vymysleli, kde by malo dieťatko svoje miesto na spanie, hranie a tak pod. Takže byt nie je len o nás dvoch. Podľa ročného obdobia v byte robím tzv. výzdobu. Nie je to nič prehnané, iba tak aby sme si pripomenuli to, čím je ktoré ročné obdobie pekné. Myslím, že nie sme nejako upnutí na veci, skôr sme za to, nech je pohoda...
Naše profesie:
Manžel pracuje v oblasti informačných technológií. Práca ho veľmi baví a myslím, že aj napĺňa. Pred rokom si založil vlastnú firmu a pomaličky si ju buduje. Tak ako pri budovaní každej firmy má veľa práce, ale nájde si čas na oddych, relax.
Momentálne pracuje v našom byte, má svoju pracovnú časť. Keď príde dieťatko, manžel si prenajme kanceláriu. Aby sa dieťatko mohlo realizovať, t.j. keď sa bude hrať, aby sme ho neokrikovali, že má byť tichšie, lebo otec pracuje /asi v tom zmysle/:-)
Ja pracujem ako realitný maklér. Pred 5 timi rokmi sme si s kamarátkami založili realitnú kanceláriu. V začiatkoch to nebolo ľahké, a možno aj to ovplyvnilo naše vzťahy ako spoločníkov firmy. Bolo tam veľa hádok a tlaku. Postupne sa to rozbiehalo, ale ja som akosi v podvedomí začala uvažovať o nejakej únikovej cestičke. Ten tlak mi nebol príjemný. Keď som prvý krát zostala tehotná, tak sa skonštatovalo v práci, že teraz už nebudem prinášať do firmy peniaze /teda aspoň nie toľko, koľko je potrebné/. Možno aj preto som sa snažila viac pracovať a pracovný stres sa zvyšoval. Potom som potratila a akosi som postupne zisťovala, že práca ma síce baví, ale keď som sa na to všetko reálne pozrela, nevedela som si predstaviť, ako by som fungovala, keby som mala dieťa. Pretože očakávania od spolumajiteľov boli v tom čase také, že po pol roku materskej už budem v práci naplno fungovať. Len u mňa sa bylo to, že by som chcela byť s dieťatom dlhšie doma a užiť si ho, kľudne aj do 3 rokov sa mu naplno venovať. Ale v tom čase som sa takéto niečo hádam aj bála nahlas povedať pred ostatnými spoločníkmi. Lebo stále tu visel výkričník: “musíš prispievať rovnako do firmy ako ostatní”... Nechcela som sa rozhodovať medzi prácou a dieťaťom a začala som vážne uvažovať, ako danú situáciu vyriešiť. Nasledovali ďalšie pobyty v nemocnici, smutné obdobia, kedy som fakt nemala ani myseľ na prácu. A ten tlak v práci a nevypovedané výčitky som stále vo vzduchu cítila. Preto som postupne dospela k rozhodnutiu, že predám svoj obchodný podiel ostatným spoločníkom a budem len akoby externe pracovať pre firmu. Takže momentálne pracujem kombinovanie z domu a z kancelárie. Teraz už nie som pracovne veľmi vyťažená a ten stres z práce si myslím, že už pominul. Takže s manželom sme počas dňa väčšinu času spolu.
Bolo obdobie, keď som si myslela, že to zlé pracovné prostredie je mojou “zásluhou”, že som k tomu prispela. Keď však pozorujem teraz to pracovné prostredie vo firme bezo mňa, je to hádam ešte horšie. Som rada, že som sa z toho vymanila.
Súbežne s touto líniou plynula ďalšia moja pracovná línia. Zoznámila som sa s jednou pani, ktorá následne pracovala pre našu firmu externe. Je to veľmi milá a inteligentná pani. Keď mi bolo smutno, tak si ma vypočula, poradila. Takto som sa dozvedela o jej trápení s už dospelou dcérou. Zobrala jej peniaze, musela splácať jej dlhy. No a takto vznikol môj začarovaný kruh. Požičala som tejto svojej známej peniaze /nebola to pre mňa malá čiastka/, nemala mi ich z čoho neskôr splatiť. Preto začala realizovať predaje mimo firmu a ja som jej pri tom čiastočne pomáhala. Dôvod bol ten, aby sa dostala z ťažkého obdobia a taktiež aby mi mala z čoho vrátiť požičané peniaze. Táto moja známa v tomto čase bola na tom veľmi zle... Ak by som to v tom čase odmietla urobiť, dostala by sa do naozaj bezvýchodiskovej situácie... To, čo som robila, nebolo mi to veľmi príjemné a nebola som s tým ztotožnená. Mala som obavy, že mi zostane iba skúsenosť, že som niekomu naletela a ešte oklamala svojich spoločníkov. Síce to bolo s úmyslom niekomu pomôcť, aby sa dostal z veľmi veľmi ťažkej situácie, ale... čierny puntík mám. Musím k tomu podotknúť, že takéto niečo som urobila prvý krát v živote. Príležitostí predtým k tomu by bolo dosť, ale vždy som takéto niečo odmietla.
Uvažovala som, či náhodou toto nevadí dieťatku, lenže keď som bola tehotná prvý krát, tak túto svoju známu som ešte nepoznala. Preto ma napadlo, že bude asi ešte aj niečo iné, čo dieťatku vadí...
Dnes je už od vtedy viac ako 2 roky, známa sa postupne vymotáva zo svojho začarovaného kruhu, veľa krát mi povedala, že si váži to, že som jej pomohla a podržala ju. Čiastočne mi už splatila svoj dlh... Túto svoju známu mám veľmi rada. Je to aj preto, že keď bola naozaj v ťažkej situácii a nemohla splácať svoje dlhy, napísala mi, zavolala a priznala si to. Mohla sa odmlčať, zatajiť, ale komunikovala a mala snahu.
Napísala som Vám toho hádam aj veľa, ale máte pravdu v tom, že v mojej práci je veľa otáznikov...
To, ako som sa rozhodla, keď ma moja známa požiadala o pomoc, neviem posúdiť, či to bolo správne, ale...Kedy postaviť svoje zásady a pravidlá nad svoje pocity a snahu pomôct? Kedy je povedané NIE tým Nie povedaným v správnom čase...
Kedy je to rozhodnutie správne?
To som nevedela vtedy zodpovedať, preto som konala podľa toho ako som to cítila. Teraz sa táto moja známa konečne po dlhej dobe usmieva a pozerá sa smerom do budúcnosti...
Navrhla mi, či by som s ňou nechcela spolupracovať.
Plne akceptuje, že keď by sme mali s manželom dieťatko, že sa mu budem plne venovať a práca bude na druhej koľaji.
Tak a toto ma tlačilo na srdci.
Dúfam, že mi aj vďaka tomu, čo som napísala budete vedieť poradiť ako sa naladiť na inú, tú správnu energetickú vlnu.
Čo pre to urobiť, aby sa dieťato rozhodlo, že chce k nám prísť.
Ďakujem veľmi pekne, Vaša odpoveď ma úprimne potešila :-)
Ina 25.07.2010
Dobry den Wahlgrenis,
pisala som Vam uz viac krat.
Najprv o tom, ze nemozem otehotniet a co vsetko sme podstupili, aby som otehotnela.
Potom zasa o tom ako si ideme adoptovat chlapceka.
Dnes sa chcem s Vami podelit o nasu radost :-)
Chlapceka sme si adoptovali , vo februari to bude 1 rok, co sme spolu.
A...
V auguste tohto roku sa nam narodil chlapcek.
Ja hovorim, ze uplna sranda je to, ze som otehotnela v decembri minuleho roku cca 1 mesiac po tom ako sme boli prvy krat navstivit nasho Ondrejka.
Je to vsetko take pekne zamotane.
Teraz si hovorim, ze pekne zamotane...
Ale nebolo mi vsetko jedno pocas tych 5 rokov, co sme sa snazili o dietatko.
Minuly rok na Vianoce sme ani netusili, ze uz na dalsi rok na vianoce budeme mat dvoch chlapcekov.
Ten starsi syncek je velmi sikovne dietatko a myslim, ze nas ma velmi rad a ze je u nas stastny.
My s manzelom ho tiez velmi lubime.
Nas mladsi syncek sa sice narodil o 6 tyzdnov skor, ale vsetky pociatocne uskalia dobre zvladol a je z neho vesele a spokojne babatko, az na tie obcasne bolesti bruska.
Teraz ked tak niekedy v noci sedim sama v izbe, tak si hovorim, ze je to hadam neuveritelne, co sme minuly rok vsetko zazili s manzelom.
Ked som bola tehotna, tak som si myslela, ze sa nam narodi to dievcatko, o ktorom ste mi pisali, ze sa k nam uz tesi...
Narodil sa nam chlapcek a ja som si tak povedala, ze tomu dievcatku hadam povedal, ze ked si to dievcatko tak dlho rozmysla, ci k nam ma prist, ze on ho predbehne.
Uz v brusku som citila, ze sa akosi k nam Misko ponahla, a aj v brusku uz so mnou intenzivne komunikoval.
Chcela som sa s Vami podelit o nasu radost.
Ak mi odpisete, budem rada, potesi ma to...
Zelam Vam prijemne Vianocne sviatky a stastny novy rok
Ina 19.12.2011
Dobry den Wahlgrenis,
tymto by som Vas chcela poprosit o radu, nasmerovanie alebo o rozmotanie mojho pribehu...
To, o co som vo svojom zivote zatial poprosila, aj som dostala.
Dakujem za to.
Bola to niekedy zamotana a mozno aj narocna cesta, kym som sa dostala k tomu svojmu vytuzenemu prianiu.
No a akosi pocas tejto cesty som niekde zabudla na radost, smiech a spontannost, ktoru som mala tak rada.
Ako keby som mala zviazane kridla a bala sa uvolnit, tesit sa.
S manzelom mame dvoch synov.
Dlho som nemohla otehotniet.
Viackrat som potratila, skusali sme 2 x umele oplodnenie a nic.
Nic z toho proste nevyslo, bolo to narocne aj pre mysel, dusu a aj moje telo.
Vela som plakala a az prisiel ten spravny cas, kedy sme sa s manzelom rozhodli pre adopciu.
Povedali sme si, ze tak ako to bolo doteraz, asi tato cesta nebude spravna.
Zamerali sme sa na veci okolo vybavovania adopcie.
A aj sa nam velmi rychlo podarilo vsetko vybavit.
S pripravou sme skoncili v septembri, v oktobri nam povedali, ze maju pre nas chlapceka, v novembri sme ho prvy krat uvideli.
Je to nas Ondrejko.
Presne ten isty rok v decembri som zistila, ze som tehotna a narodil sa nas Misko.
Narodil sa uplne prirodzene, bez nejakeho umeleho oplodnenia atd....
Mame teraz krasnych 2 synov.
Ondrejko mal teraz v lete 6 rokov a Misko mal teraz v lete 5 rokov.
Su to zdravi, veseli chlapci, plni energie.
Presne taki, akych som si priala.
A teraz, co ma trapi...
Misko sa narodil predcasne, o 5 tyzdnov skor.
Cca 2-3 dni mi lekari nevedeli povedat, ci Misko vobec prezije.
Mal problemy s jednym pluckom. B
olo to velmi tazke, velmi som sa o neho bala.
Primarka mi vtedy tak pekne povedala, ze Misko ma volu a to je dolezite pre taketo male babatka.
Cca 3 mesiace po porode bol mojim sprievodcom v zivote ustavicny strach o Miska, mala som poporodnu depresiu.
Postupne som sa naucila zvladat starostlivost o obidvoch nasich synov.
Ondrejko sa potreboval ako adoptovane dieta citovo priputat k nam, bolo potrebne vytvorit vzajomnu citovu vazbu.
Misko bol narocne dietatko, ale nasli sme si spolocnu "rec".
Manzel mi pri tomto vsetkom trpezlivo pomahal.
Videl ma strapatu, neumytu, nahnevanu, uplakanu, veselu - bola to uletena kombinacia mojich emocnych stavov.
Hlavne to bol strach a smutok..., a asi toto vsetko z minulosti este nemam uplne spracovane, lebo ked si na to spomeniem je mi tazko a doplacu - myslim, ten strach o Miska pri jeho narodeni.
Teraz, ked by uz malo byt vsetko v poriadku, riesime s manzelom take veci, ktore sme si naozaj nemysleli, ze budeme niekedy.
Moj otec, brat, svagrina absolutne ignoruju Ondrejka.
Vraj je to niekto, koho sme nasilne vclenili do nasej rodiny.
Pokusala som sa im to vsetko vysvětlit.
Nepomaha nic, naozaj nic.
Momentalne mame uplne rozpadnuty ten sirsi okruh rodiny.
Nase deti nepoznaju, ake je to realne byt s dedkom, ujom, tetou a bratrancom.
Moj brat so svojim synom totiz vobec nechodi k nasim rodicom, ked sme tam my.
Takze jeho syn vo svojich 5 rokoch ani netusi, ze jeho tatinko ma aj sestru - mna, ze ma aj 2 bratrancov.
Z tohoto vsetkeho mi je naozaj smutno, uz dlho sa s tym neviem vysporiadat.
Neviem, co mam urobit, aby sa vztahy zlepsili.
Mam to vsetko nechat tak a verit, ze cas vsetko vyriesi?
Chlapci chodia k rodine z manzelovej strany.
Ja nie...
Ked sa nam Misko narodil a svokra sa ma opytala, ci teraz Ondrejka vratime, ked sa nam narodil Misko, tak odvtedy sa jej vyhybam...
Uz by sme mali aj Ondrejkovi povedat, ze je adoptovany.
Hladame s manzelom tie spravne slova, ale nenachadzame ich.
Hovorime s chlapcami zatial iba o tom, ze deticky si vyberaju svojich rodicov a Ondrejko a Misko si vybrali nas.
Ked sa ma Misko pytal, preco sa Ondrejko narodil skor, tak som mu povedala, ze on sa dlho rozhodoval, kym sa rozhodol, ze pride k nam.
Prisiel az vtedy, ked bol s nami aj Ondrejko.
Potom, ze sa uz velmi velmi ponahlal za nami, lebo uz chcel, aby sme boli vsetci spolu.
Lebo sme sa takto vsetci mali stretnut a vytvorit rodinu.
Je mi tazko z toho, ze bude musiet Ondrejko taketo veci riesit vo svojej hlavicke a srdiecku.
No proste, neviem zabudnut na to, co bolo, neviem sa vyrovnat s tym co je... toto potrebujem zvladnut, aby som sa vedela tesit z pritomnosti.
Uz som si to vselijako preberala, chvilku sa mi to dari zvladat, potom sa zase v tom zamotam...
Wahlgrenis, budem velmi rada, ak mi pomozete a vysvetlite mi, co sa momentalne deje u nas v rodine, co prezivam a preco sa to vsetko deje.
Dakujem Vam zo srdca a zelam Vam pekny den
Ina 09.09.2016
