Non-stop plakal, kričal, všetko odmietal, jeho prvé slovo bolo NIE
Dobrý deň prajem,
obraciam sa na Vás, lebo potrebujem pomoc pre seba a svojho 2,5 ročného syna.
Syn patril od malička k náročným bábätkám (termín zavedený doktorom William Sears).
Nezložiteľný a neodložiteľný.
Neustále na prsníku a na rukách, nie z rozmaru, ale zo zúfalstva.
Non-stop plakal, kričal, všetko odmietal, jeho prvé slovo bolo NIE.
Tak je to doteraz, vrátane nekonečného dojčenia sa.
Ako hlavný problém všetkého vnímam jeho neschopnosť oddýchnuť si, vyspať sa do spokojnosti a pohody.
Niečo mu akoby nedovolí vypnúť a nabrať sily, alebo mu čosi berie energiu.
Lebo, aj keď pospí, navonok pokojne, hoci 9-10 hodín v noci, tak sa budí ráno so zúfalým plačom, a len prsník musí byť.
Tam vydrží aj 1,5 h prisatý v kuse.
Je to veľmi vyčerpávajúce.
Lebo takto funguje aj pri obedom spánku a pred nočným spánkom.
Akoby sa takto dobíjal energeticky.
Ale nevydrží mu to dlho a pýta mlieko zas a znova.
O odstavení ani počuť.
Ja som ho od jeho narodenia nevidela zobudiť sa, hlavne po nočnom spánku, spokojného, že hurá ideme sa hrať.
Je chronicky unavený, následne patrične tomu mrzutý a zlostný, až agresívny, ak človek nezareaguje na jeho potreby ihneď, resp. nedostane, čo chce.
Ráno mu potom trvá adaptovať sa na svet aj 3 hodiny, tj. 3 hodiny revu, kriku, nepohody, a len to mlieko...
Niekam sa s ním doobeda vybrať je hotové utrpenie.
Pritom je to veľmi zlatý chlapček, kognitívne a rečovo nadpriemerne vyspelý.
Keď má dobrú chvíľu, je to úžasne, aj keď mimoriadne živé a temperamentné dieťa.
Škoda že je tých chvíľ tak málo.
Potrebovala by som porozumieť tomu, čo mu nedá spať, resp. vyspať sa tak, aby sa prebral spokojný a radostný do života.
Chápem, že jeho vstup do života bol stresujúci, predčasný pôrod, akútny cisársky rez, kvôli zlyhaniu srdcovej činnosti plodu.
Mama v strese, lebo predstava o pôrode s dulou zrazu fuč.
Pôrod bez blízkej osoby, pocit bezmocnosti a strachu.
Naviac bol 3 dni v inkubátore, mlieko nebolo...
No radšej nespomínam.
Možno jeho duša by mi to dokázala zdeliť.
Čo by potrebovala, aby sa tu cítil dobre a v bezpečí na tomto svete.
Ja si spomínam, pred jeho narodením, asi 2 roky predtým, som bola riešiť neplodnosť u regresnej terapeutky.
Tá mi povedala, že po všetky životy, spolu osem, som sa starala len o druhých, žiadna rodina, deti,... teraz som tiež v pomáhajúcej profesii, vydávala som sa neskoro, a 10 rokov sme nemohli mať deti.
Až ako 38ročná som spontánne otehotnela, predtým polrok tiež spontánne otehotnenie, ale v prvom trimestri zamlčaný potrat.
Rok predtým sme skúšali CAR, ale len umelú inseminaciu 2x, neúspešne.
Nechali sme to potom tak.
Terapeutka mi zdelila aj to, vraj duša dieťaťa, vravela, že to bude syn, sa už hnevá, že ho nechávam tak dlho čakať.
A ešte jeden vhľad od jasnovidnej ženy.
Kopírujem z inej správy, kde som o tom písala homeopatke.
Usúdila z toho, že má problém s inkarnáciou, že časť duše ostala nedoinkarnovaná.
Homeopatia pomohla odstrániť nočné desy, ale inak sa nezmenilo nič, žiaľ.
Stretla som pani, ktorá mi v minulosti opísala našu auru, že ja a syn máme spojenie pripomínajúce akoby nekonečno - symbol, toto videla len u pár žien, ktoré mali "náročné - iné" deti, ale nevie to vysvetliť, ani, čo s tým. U "bežných" detí vidí spojenie pripomínajúce povrázok, akoby energetická pupočná šnúra, dieťa je plne oddelené a s matkou len spojené. "Nekonečno" symbol je ale o tom, že dieťa zostáva akoby súčasť matky, energeticky žije z nej, ako imelo na strome (parazit). Nie je oddelené, aspoň nie v tomto veku. Tak nejako mi to opísala.
A teraz, keď sme sa stretli s tou pani, popísala mi, čo vidí v aure syna (po prebudení, poslala som jej video), vraj, je tam akoby otvorená rana vzadu na temene až po chrbticu, vravela, že toto videla doteraz len u dvojčiat, kde jedno zomrelo, či už počas vnútromaternicového života, alebo po narodení, to sa potom v aure javilo ako "zacelená rana, ale taká nepekná akoby zaplátaná", na nem ju však vidí otvorenú.
Cez deň to už v aure nemá, len po tom prebudení.
Pýtala sa ma, či som nečakala dvojčatá.
Netuším, na ultrazvuku som bola asi až v 9tt a neskôr, takže ak by vstrebané dvojča.. neviem,.. netuším..
Píšem to len ako postreh, možno to pomôže vytvoriť celkový obraz.
A ešte na záver slová jedného chlapca (teraz má 15 rokov, je to asperger, mám ho veľmi rada, je to syn priateľky), keď videl syna prebúdzať sa, len utrúsil: "Chudáčik malý, aj ja si pamätám, ako to hovadsky bolelo zobudiť sa v malom tele."
Na otázku ako to myslel, len zopakoval: "Tak presne, ako som to povedal, bolí to." Máva tento typ reakcií, ale objavujú sa len sporadicky a situačne, nie je možné sa s ním o tom priamo rozprávať.
Vtedy sa zasekne a už nepovie nič.
Ak je z Vašej strany možnosť pomôcť nám, rada pomoc využijem.
Ďakujem za odpoveď a prajem pekný deň.
S úctou
LuDu 03.05.2021
Milá LuDu,
děkuji Vám za důvěru, se kterou se na mne obracíte.
Když se na duši Vašeho syna podívám, on je tady skutečně v hlavní roli.
Je to jeho příběh.
Vnímám tady situaci ještě před jeho zrozením, byly před ním zmatky, do kterých se mu úplně nechtělo, ale byl tady také pocit, že se to časem srovná, že to půjde.
Do tohoto podivného rozměru tedy vstoupil.
Vypadá to, jako kdyby se obával, že tady nebude pro něho žádná ochrana, žádný spojenec, nikdo, kdo by mu rozuměl.
Jen "nějaké děti".
To nechtěl.
Proč děti?
Jaké děti?
Kolem něho se objevily stereotypy, činnosti, které mu nepřinášely žádnou radost.
Neviděl propojení na nic, co by mu bylo známé.
Celé je to pro něho jako trest, nepřirozené, nelogické, nic nedává smysl.
Ukazuje se mi tady ještě další bytost, duše ženy, přítelkyně, kterou miloval, ale nemohli být tehdy (v minulém životě) spolu.
Ta pro něho představuje poklad v životě.
Možná tady byla také informace, že má v tomto životě šanci ji opět potkat, že to všechno záleží jen na něm.
Jenže zatím je to o těch dětech, o postupech, které se mu nelíbí, o malém těle, nepochopení okolí.
Tohle on nechce.
Zřejmě si jeho duše představovala, že se sem dostane už jako velký, dospělý, ale to, co se nyní odehrává, je úplně jiné.
Není mu v tom hezky, nerozumí tomu, nechce to, proto i ty jeho reakce.
Celé je to logické.
Ještě by bylo dobré poznat a pochopit ten minulý život, co se tam vlastně stalo a od toho se odrazit.
Vnímám tady silné spojení s onou duší té ženy, nevěřil, že by se mohlo tohle pouto zrušit, ale stalo se to.
© Wahlgrenis
04.05.2021
Dobrý deň prajem,
ďakujem za Vašu odpoveď.
Súhlasím s tým, že pred narodením syna, som mala pochybnosti o tom, že môj manžel je tým správnym mužom pre mňa, založenie rodiny, ale podľahla som tlaku okolia, manžela, že už je najvyšší čas na dieťa.
Tak to predsa chodí v živote.
Takže na začiatku bolo len želanie mať dieťa, ako všetci ostatní okolo nás.
Nezadarilo sa nám, ani s pomocou, tak sme to nechali tak, nebola to pre nás trauma.
A po dvoch rokoch prišiel sám, ako prekvapenie.
Prišiel on (XXX), ja som to tak cítila už od potvrdenia tehotenstva, že to bude syn, že bude mať toto meno (mimochodom, manželovi sa nepáčilo) ...
Tešila som sa, veľa som k nemu rozprávala, vnímala som ho od začiatku, aj skrz kraniosakrálnu terapiu, kam som v tehotenstve chodila, robila ju moja dula.
Takže si nemyslím, že by sme nemali žiadne prepojenie.
Ja som cítila, že patrí ku mne.
Preto ma tak šokovalo, ako sa to zvrtlo po pôrode.
Nie a nie sa naladiť.
A potom prišlo to obrovské vyčerpanie.
Ťahať to všetko sama je neuveriteľne náročné.
Narodenie syna odhalilo naplno nefunkčnosť nášho manželstva a rozdeľuje nás stále viac.
Zatiaľ, čo ja som ušla už kus cesty, manžel sa nepohol ani o centimeter.
Jeho život sa nijako nezmenil narodením dieťaťa.
Nebol ochotný ho zmeniť a niečo obetovať.
Nepíšem to ako hodnotenie, len konštatujem.
Neuznáva nič z toho, v čom podnikám kroky pre syna.
Homeopatia, reinkarnácia, privtelené duše, jemnohmotný svet... sú preňho hlúposti, pritom syna má rád, takým svojím spôsobom.
Aj keď cítim, že je ním sklamaný, neustále ho porovnáva s deťmi z okolia, so sebou v jeho veku, stále niečo kritizuje...
Ešte je tu azda dôležitá informácia, je tomu týždeň (27.4), čo mi prišla odpoveď od pána Miroslava Z., keďže som bola presvedčená, že tu nie je niečo s kostolným poriadkom, kopírujem:
"U Vašeho syna jsem zjistil přisedlíka. Za života to byl chlapec, který zemřel v dětském věku. Byl velmi závislý na své matce, v podstatě bez ní nevydržel ani chvíli. Zemřel jako velmi malé dítě po nějakém úrazu ve věku asi mezi třemi až pěti lety. Zřejmě to byl úraz hlavy.
Toto si přinesl i do osobního morfogenetického pole a jeho vyčištění může nějaký čas trvat. Mějte trpělivost, návyk by měl postupně mizet.
Přisedlík měl tendenci přebírat vládu nad tělem a odebíral hodně energie.
Přisedlík zanechal v osobním morfogenetickém poli stopu svých návyků, problémů či prožitků, tak jak jsem je popsal."
Myslím, že to vysvetľuje fakt, že syn bol od malička veľmi citlivý na dotyk na hlavičke.
Čiapku mu bolo nemožné nasadiť.
Ostrihať, resp. učesať ho bolo nad ľudské sily.
Veľa ráz som mala dojem, že ho hlava bolí, ale uzavreli to napokon na ORL nosnými mandľami.
V stavoch rozrušenia si vždy deštruktívne, do krvi, resp. hrče, modriny, búchal hlavu o múr, dvere, dlažbu... prakticky denne!
(Po odvedení tieto príznaky vymizli - tá sebadeštrukcia úplne, resp. sa výrazne zmiernili, aj v správaní je syn viac usmerniteľný, nie agresívny, či zlostný, skôr ľutostivý a plačlivý, taká som vraj bola v detstve ja podľa matky.)
Poznámka: pán Z, nemal tieto konkrétne informácie, len podozrenie na prisedlika kvôli chronickej únave a syndrómu Dr. Jackyl a Mr. Hyde.
Mimochodom, objavilo sa u neho aj to, že hovorí, už dlhší čas, o sebe ako o dievčati a používa vyjadrenie v ženskom rode, pripisovala som to tomu, že trávi veľa času len so mnou, ale keď mi začal hovoriť, že on nie je chlapec, ale dievča, tak ma to zmiatlo.
Pán Z. to pripisuje tomu, že buď prisedlik, alebo moj syn bol v minulom živote žena.
Čas ukáže.
Myslím, že získal prisedlika veľmi skoro po narodení.
Na druhej strane nečakám zázračnú premenu syna.
To, že je silnou osobnosťou je zrejmé od narodenia, ale tá agresivita a sebadeštrukcia bola desivá.
Nie je v mojom záujme ho nasilu lámať, potrebujem mu len viac porozumieť, aby sa tu mal dobre, resp. lepšie ako je to teraz.
S úctou
LuDu 12.05.2021
Dobrý deň,
prepáčte, že Vám opäť píšem, ale včera vo mne doznievali veci z nášho skype rozhovoru ešte dlho, a dlho ešte budú...
Nie sú to pre mňa jednoduché záležitosti.
Ešte len objavujem jemnohmotný svet, reinkarnáciu a veci s tým spojené.
Myslím, že aj to je poslanie syna.
Ukázal mi cestu, ktorú som doteraz nepoznala, ale oslovilo ma to.
Dáva mi to zmysel, aj keď moje okolie to vníma ako hlúposti a scestné myslenie.
Bez syna by som bola viac menej ako oni.
Niečo som síce mala o tom prečítané, ale nie precítené a zažité.
Teraz som do toho hodená, lebo nič, čo poznám (klasická medicína), mi zmysel nedáva a ani nepomáha, a to som zdravotník!
Podľa kolegov, detských psychológov, to je len rozmaznané dieťa, ktoré potrebuje tvrdé hranice a ruku...., prípadne Nevýchovu - tá, žiaľ, tiež nefunguje, resp. ešte vychádzajúc z tvrdenia, že spokojná matka rovná sa spokojné dieťa, je samozrejme chyba v matke.
S tým ale nemôžem súhlasiť, a nemyslím si, že som totálne nekritická.
Už viem, že osobné morfogenetické pole pri narodení je rovnaké ako v okamihu smrti.
Takže zomrieť ako samovrah v zúfalstve a bolesti duše je nepredstaviteľná vec následne pri narodení, a že sa syn s týmto pocitom budí každé ráno vysvetľuje jeho správanie.
Veď to je niečo hrozné!
S týmto mi bežná medicína a terapeutické rady kolegov nepomôžu.
Tomu by ani nikto neuveril.
Ale k veci.
Potrebujem vedieť, či som správne pochopila úlohu "list".
V inštrukcii je totiž, že len fakty, zlosť na situáciu, čo cítil, prežíval.. , že to nemá byť odpúšťajúci list, to mi príde ako také neukončené, vlastne urobím len to, čo urobil on, v hneve a nepochopení s kliatbou ukončí svoj život.
A bodka.
Moje podanie:
Napíšem listy dva, prvý list "syna" ako samovraha, ktorý preklína celý svet, cíti sa ako obeť.
Plus všetko, čo ostalo nevypovedané.
A druhý list, tzv. z druhého brehu, odpoveď bude od Boha, kde si píše syn (v mojom podaní) to, čo by potreboval počuť, tj. že napriek všetkému je stále milované Božie dieťa, že to, čo sa stalo bola Božia vôľa, že veci sú, aké sú, a že ich treba prijať, vždy majú vyšší zmysel, aj keď to nemusíme teraz chápať....
Môže to tak byť?
Spätne si uvedomujem, že tieto jeho pocity márnosti som si reálne vo svojom živote už odžila aj ja (nebude teda problém nacítiť to).
Boli stavy, keď som priam nemala chuť žiť.
Život stratil zmysel.
Prišla som s príchodom syna o všetko, prácu, ktorú som milovala, o seba - svoje záujmy, radosti, o vzťah s manželom, v neposlednom rade o zdravie.
Na nič nebol čas, stále len syn a jeho potreby.
A na všetko byť sama.
Myslím, že to možno označiť za fázu stredne ťažkej depresie s dominujúcimi záchvatmi zlosti.
Mala som pocit, že skončím na psychiatrii.
Hnev bol takej intenzity, že som mala pocit, že ublížim buď jemu, alebo sebe! Preklínala som deň, keď sa narodil, keď som vôbec niekedy chcela deti, do toho nepochopenie okolia, vraj som len precitlivelá, že to predsa prejde, koľko párov nemá také šťastie ako my, a bla bla bla...
Ale vo vnútri som cítila, že toto nie som ja, také stavy a takýmto agresívnym spôsobom vyjadrené mi nikdy neboli vlastné.
Sama som sa seba desila, aký môj tieň to vyliezol na povrch.
To ma donútilo hľadať pomoc mimo klasickej medicíny.
Ak by som to neurobila, tak tu už možno nie som.
To znamená, že syn ovplyvnil svojimi pocitmi mňa!
Toto patrilo k nemu ("nechcem žiť"), priniesol si to so sebou, a v okolí, ľuďoch, ktorí sú mu najbližšie (ja) to navodil, aj svojím správaním.
A príbeh sa mohol opakovať.
Posielam pre zaujímavosť jeho fotografiu.
Je to neuveriteľný paradox, tak nádherné dieťa (každý sa nad ním pozastaví, budí pozornosť) a taká sebadeštrukcia v duši.
Myslím, že túto telesnú schránku dostal zámerne.
Vzbudzuje okamžite zaľúbenie.
Má sa tu opäť naučiť láske, odblokovať si štvrtú čakru - srdce, ktoré si zatvrdil.
Asi aj to symbolizujú tie praskajúce obruče.
Ako v jednej rozprávke.
Už 3 týždne si púšťame pri zaspávaní meditáciu na 4. čakru.
Zo začiatku to zúrivo odmietal, teraz si to pýta už sám.
Dáva mi to celé zmysel, čo ste mi povedali.
Som rada, že som sa na Vás obrátila.
A verím, že všetko sa na dobré obráti.
Len mi vŕta hlavou aj to naše prepojenie so synom, písala som Vám o tom v prvom emaily, že nemáme ako spojenie povrázok "matka - dieťa", ale akoby symbol nekonečna, ležatá osmička.
Vidíte to tiež?
Resp. vedeli by ste mi k tomu podať vysvetlenie?
Čo to znamená, čo s tým?
Prečo sme tak prepojení, keď jemu tu nič a nikto nie je známe a známy.
A ak by ste si prípadne vybavili ešte informáciu, čím ten muž bol, čím sa živil, profesia - práca, resp. čo mal rád.
Ak to tam bolo.
Bola by som Vám vďačná, mohlo by to pomôcť.
Vidím, že som sa riadne rozpísala.
Ďakujem, že ste dočítali až sem.
Budem vďačná za Vašu odpoveď.
S úctou
LuDu 19.05.2021
